05/08/2026
😺 Tri dni s Malvusom
Niekoľko dní som sa starala o kocúra Malvusa. Rozhodla som sa zapísať túto skúsenosť ako malý denník.
Majitelia odišli na štyri dni (tri noci). Malvus zostal doma sám. Teda nie úplne – každý deň som za ním prišla a strávila s ním dve až tri hodiny.
Dovtedy sme sa vôbec nepoznali.
Deň 1. Zoznámenie
Odomykám dvere. V byte je ticho a šero. Opatrne ich pootvorím – viem, že kocúr môže vykĺznuť na chodbu.
Zavolám:
— Malvus...
A zrazu – hurá! – ku mne beží kocúr. Hlasno mňauká. Možno sa teší. Možno sa sťažuje. Neviem. Ale rozhodne mi mal čo povedať.
Pribehne ku mne, ale celkom blízko sa ešte nepriblíži.
Nerobím žiadne prudké pohyby. Len sa s ním rozprávam. Natiahne ku mne nos, dôkladne si ma ovoniava. Potom pomaly natiahnem ruku chrbtom dlane. Takto sa môže sám rozhodnúť, či sa chce so mnou zoznámiť.
Ovonia mi prsty.
Výborne.
Odbehne ku kuchyni a akoby ma pozýval za sebou.
Idem.
Stoja misky. Granule aj mokré krmivo sú takmer nedotknuté. Od odchodu majiteľov už uplynul celý deň.
Otváram okno. Majiteľka ma o to prosila. Malvus hneď ide k oknu.
Kým tam sedí, umývam misky a pripravujem čerstvé krmivo. Celý čas ma pozorne sleduje.
Je to jeho domov.
On je tu doma.
Ja som len hosť.
Pokladám čistú misku. Otváram kapsičku s mokrým krmivom.
Teraz už Malvus odo mňa takmer neodchádza. Obšuchuje sa o moje ruky a sotva mi dovolí dať jedlo do misky.
Dávam mu len trochu.
Najprv dlho ovoniava.
Kontroluje.
Až potom začne jesť.
Na chvíľu sa ani nepohnem.
Teraz je najdôležitejšie, aby sa najedol.
Je.
Výborne.
Po jedle prichádza ku mne, akoby sa poďakoval, a pokojne sa vracia k oknu.
Až teraz mám pocit, že sa mu trochu uľavilo.
Potom odbehne do izby. Zostávam sedieť. Neidem za ním.
O chvíľu sa vráti, zamňauká a znovu sa na mňa pozrie.
Akoby ma volal za sebou.
Idem.
Ľahne si doprostred izby a pozerá sa na mňa.
Akoby hovoril:
— Tu bývam. Toto je môj domov.
Kým oddychuje, čistím mačaciu toaletu, zametám okolo nej a mením vodu. (Pán domáci všetko starostlivo kontroluje. 😊)
Potom sa ešte trochu hráme, ešte raz zájdeme do kuchyne a chvíľu sedíme pri otvorenom okne.
Čas ubehol.
Je čas ísť domov.
Obúvam sa.
Malvus sedí pri dverách izby.
Mlčí.
Myslím, že ti rozumiem.
Ešte prídem.
Zajtra.
---
Bol to náš prvý spoločný deň.
Neviem presne, čo Malvus v každej chvíli cítil. Chcela som mu však dať priestor, aby sa sám rozhodol, kedy sa priblíži, kedy sa so mnou zoznámi a kedy mi začne dôverovať. Preto som sa nikam neponáhľala.
